Szlovák
Ak existuje osoba, ktorá sa jej schopná potknúť aj o vlastné nohy, tak ňou je určite Viola. Úspešná žena na prahu štyridsiatky, ktorá prežila mnoho rodinných tragédií, napriek tomu nestratila zmysel pre humor. Pri tom, ako sa na ňu lepia všetky trapasy, jej ani nič iné nezostáva, Pomáha jej pri tom priateľka Matylda, ktorú pozná od narodenia. Obe sú bez partnerov a bez detí a nad partnerským životom už zlomili palicu. No séria neskutočných náhod v predvianočnom období ukáže novú víziu budúcnosti. Nič sa však nezaobíde bez povestných Violiných prešľapov a Matyldiných rozvážnych slov. Ukážka 9. kapitola Takže suma sumárum. Na Dušičky som si takmer rozbila tvár na náhrobnom kameni chudáka pána Želibabku. Nech mu je zem ľahká. O týždeň neskôr, pri prudkom životnom reštarte, som takmer rozbila nos lektorovi na pilates. Vzápätí... K tomu sa už radšej ani vracať nebudem. Po ceste domov som stretla mimoriadne šťastného ex manžela s novou manželkou a aby mi to osud ani trochu neuľahčil, tak mi doprial stretnúť ich v nasledujúcich piatich dňoch ešte trikrát. Síce len z bezpečnej vzdialenosti, ale stalo sa to a začala som to považovať za znamenie. Ešte som netušila čoho. Nechovám voči nemu zášť. Veď on nemôže zato, že mal za matku hyenu. Môže akurát za to, že nedokázal nikdy stáť pri mne. Dokonca ani v životne dôležitých chvíľach. Napriek tomu som mu skutočne z celého srdca priala nový spokojný vzťah. Teraz, oslobodený od chápadiel agresívnej chobotnice sa z neho mohol konečne stať ideálny manžel. V ten chmúrny deň nesnežilo. Chmúrny pre mňa, mimoriadne zábavný pre Tyldu. Chcela som to potlačiť do úzadia a zaradiť v mysli medzi mnohé nezdary môjho života a už ich nikdy viac nezažiť. Ponorila som sa do práce. Našťastie, milovala som ju. Nielenže som mala pocit stálej prítomnosti oboch rodičov, ale aj vôňa našej predajne mi ich neustále pripomínala. Bolo to iné ako v byte, kde žili. Kde som s nimi žila ja. Toho som sa musela zbaviť. Ako aj mnohých ich vecí. Ale papiernictvo bola moja láska. Moja vášeň. Moje útočisko. Rada som občas pustila obe dievčatá o hodinou skôr domov a zostala som tam sama. Nevysvetliteľný pocit bezpečia a zázemia som tam pociťovala. A dokonalou výhodou nášho rodinného obchodíku spočíval v tom, že sa nachádzal v bývalom polyfunkčnom dome. Rodičia si ho najskôr prenajali, potom odkúpili. Na poschodí bola totiž možnosť prebudovania nádhernej bytovej jednotky. Najskôr chceli, aby som tam s manželom bývala ja. Pre mladú začínajúcu rodinu by to bol dar z nebies. Môj muž nechcel o sťahovaní nič počuť. Teda, jeho mama nechcela o tom nič počuť. Vraj čo bude ona robiť sama vo veľkom dome. Že jej budeme robiť spoločnosť a ona sa o nás rada postará a bude k dispozícii keď prídu vnúčatá. Radšej nás teda zaťažila hypotékou na dom, v ktorom som nechcela žiť. Potom začali rodičia uvažovať o tom, že predajú svoj byt, konečne prerobia byt nad papiernictvom a presťahujú sa tam. Ale k tejto realizácii už nikdy nedošlo. Všetky plány, sny a nádeje pretrhla dopravná nehoda pred piatimi rokmi. Rodičia sa vracali z nákupov a cez mesto išiel autom šialenec, ktorý si dokazoval svoju silu. Bola to čelná zrážka. Moji rodičia a vodič druhého auta boli na mieste mŕtvi. Pre neho našťastie, neviem, čo by som mu urobila, keby žil. Rodičia boli tak zdevastovaní, že som ich nemohla vidieť. Nerozlúčila som sa nimi. Do zemi som pohľadom spustila dve truhly bez toho, aby som ich ešte aspoň raz videla. To bolo pre mňa to najťažšie. Z minúty na minúty mi dvaja najbližší ľudia odišli zo života. Zostalo po nich nakysnuté cesto na kuchynskej linke. Čerstvo vyvešaná posteľná bielizeň a balíčky cigariet, ktoré si otec vždy sušil na radiátore. Byt bol prázdny. Tichý. Smutný. Najhoršia bola tá bolesť. Tá sa nedá opísať. Telo, srdce, hrdlo. Všetko v jednom kŕči. Najskôr je to odmietanie, potom zúfalstvo a na dlho hnev. Prečo sa to stalo mne? Prečo mojej rodine? Prečo obaja rodičia naraz? Nemala som nikoho, len ich dvoch. A prišla som o oboch naraz. Bezmocnosť sa striedala s agresiou. Vrieskala som, kopala, hádzala veci o zem. Nedokázala som to pochopiť. Hlava nechcela prijať tú definitívu. Vzpierala som sa ako to len šlo. Odmietala som odbornú pomoc. Dodnes mám okno z dní príprav na pohreb a pohrebu samotného. Svokra skonštatovala sucho: „Smutné. Veľmi smutné.“ Tým sa skončila všetka jej spoluúčasť a empatia. Môj muž bol zdrvený. Mal mojich rodičov rád. Ale pred svokrou sa hanbil prejaviť akékoľvek city. Nazvala by to slabošstvom. Pre mňa bolo slabošstvom jeho neschopnosť vzoprieť sa jej. Prvé týždne po pohrebe som strávila ako živá mŕtvola. Najradšej by som vliezla do hrobu k rodičom. Dala som výpoveď v práci. Papiernictvo, ktoré som zavrela som otvorila po vyše mesiaci. Obe zamestnankyne dostali počas toho obdobia plný plat a keď som im zavolala, že budeme znova otvárať, strávili so mnou v obchode celý víkend. Trpezlivo vysvetľovali a zasväcovali. Ľudmilka poznala väčšiu časť písomností, všetkých dodávateľov a prakticky celý chod. Bez jej pomoci by som nedokázala pokračovať v práci, kde tak náhle skončili moji rodičia. Len jedno, jediné pozitívum priniesla smrť mojich rodičov do môjho života. Prudké precitnutie. Zo života, v ktorom som žila. Z nefunkčného manželstva, do ktorého som vstúpila otehotnením.
